Urán je strieborne lesklý rádioaktívny chemický prvok patriaci medzi skupinu kovov nazývaných aktinoidy. Prvok bol nájdený Martinom Heinrichom Klaproth v roku 1789. V čistej forme bol izolovaný až v roku 1841. Urán nie je príliš tvrdý a dá sa valcovať za bežnej teploty. V podobe prášku je samozápalný. Hustota uránu je 19,01 g.cm^−3,  je teda asi o 70% ťažšie ako olovo.

Výskyt uránu v prírode je len v nízkych koncentráciách s maximom 3%. Vyskytuje sa tu ako zmes izotopov. V pomerne veľkej koncentrácii sa nachádza v morskej slanej vode – 3,3 mikrogramov na liter vody. V sladkej vode býva jeho obsah značne premenný.

Urán a radón vo vode

Koncentrácia uránu vo vodách záleží na type geologického podložia. Mobilitu uránu vo vodách, ale aj v krajine ovliňuje viac faktorov ako sú pH, oxidačno redukčný potenciál alebo množstva org. i anorganických látok. Urán je dobre rozpustný, čo bohužiaľ uľahčuje jeho kontamináciu podzemných vôd.

Odporúčané limity uránu v pitnej vode podľa WHO

• 1993 – 140 µg/l
• 1998 – 2 µg/l
• 2003 – 9 µg/l
• 2004 – 15 µg/l

Limit uránu v pitnej vode pre ČR je 15 µg/l

Následky rádioaktívneho žiarenia

(pri dlhodobom vystavení)
Pľúcna rakovina / rakovina pľúc – radon, leukémia, nádor, vyčerpanie.

Odstraňovanie uránu z vody

Odstraňovanie uránu z vody je pomerne náročný proces. Najmä likvidácia tohto prináša ťažkosti. Proces prebieha pomocou iónovej výmeny, ktorá má za cieľ podiel rádionuklidov vo vode znížiť alebo ho úplne odstrániť. K regenerácii ionexovej náplne sa používa roztok NaCl.